11 vecí, ktoré ma naučil Rím

Pokúsiť sa opísať Rím pár odstavcami textu, to je ako keby ste 3-ročnému dieťaťu vysvetľovali teóriu strún alebo ako keby ste sa mi snažili vysvetliť, ako funguje snapchat. Prosto, je to nemožné! Že Rím je krásne mesto, som počula v živote asi tak stotisíckrát. Ale čo ma presvedčilo, že tam mám ísť, tak naozajsky a na sto percent, bol film La Grande Belezza! Odporúčam všetkým, pretože po jeho zhliadnutí som mala okamžite zbalený svoj príručný kufrík 10 x 10 (ten, za ktorý v ryan-e človek nemusí platiť :-), na stránke naťukaný jednosmerný lístok a v hlave som už videla, ako odletím a ďalších 20 rokov sa budem prechádzať po krásnych uličkách, piť veľa kávy a jesť veľa špagiet, budeme sa nahlas rozprávať a rozčuľovať (čo mi je prirodzené, len slovenská nátura zvýšený hlas vníma ako útok, takže doma sa krotím). A ešte budem na streche popíjať martini s výhľadom na Koloseum a užívať si život, až kým sa nepretancujem a neprejem pizze až na onen svet.

Potom som precitla a uvedomila som si, že môj život tu ma vlastne dosť baví a že štyri dni v Ríme musia stačiť. Na začiatok. Dlho som premýšľala, čo mám pre vás z tohto báječného mesta vypichnúť. Zbytočne tu budem vypisovať názvy pamiatok, keď v Ríme je na každom štvorcovom metri asi 10 brutálnych stavieb, sôch a múzeí. A aj tak si myslím, že zo všetkých talianskych názvov si budete pamätať iba frázu Ciao bambini a La shate mi cantare! Takže toto je mojich desať vecí, ktoré som sa v Ríme naučila:

 

1. že si nikdy nezvyknem na potlesk v lietadle

Let do Ríma prebiehal vcelku štandardne – ľudia sa do lietadla tlačia, keď majú mať vypnuté telefóny, nemajú, letuške nerozumieť, keď vzlietneme, každý veľmi expresívne žuje žuvačky, aby mu nepraskalo v ušiach, prvá turbulencia, prvá modlitba o tom, Rím ktoré ma naučil 138 že sa cítim mladá a ešte nechcem zomrieť, potom pristaneme a všetci začnú tlieskať. Ako keby sme prežili 20-hodinový strhujúco-nebezpečný let, kde sme takmer všetci prišli o život, ale nakoniec sme sa zachránili, presne ako vo filme Hady v lietadle alebo Boing 1234 alebo v podobnom déčkovom trháku. Dav tlieska, ja sa hanbím a mám zimomriavky trápnosti ešte ďalšie 2 hodiny.

 

2. že dúhová vlajka v Ríme znamená to isté čo na Slovensku

Som prvýkrát v Ríme, po polhodinke blúdenia okolo Kolosea som konečne natrafila na správnu adresu. Vonku sú plné terasy, veľa mužov, príjemná atmosféra, všade farebné vlajočky, podnik sa volá Coming out (pre neznalých, to je proces, pri ktorom priznáš svoju menšinovú orientáciu zrejme nielen sebe, ale aj okoliu; v skratke, vyjdeš s pravdou von). Vojdem do podniku, aby som sa opýtala, či som správne. Okamžite mi prišiel na pomoc veľmi príjemne afektovaný čašník Hugo, ktorému som očividne sadla, pretože bol veľmi nápomocný, dramatický, lúskal prstami za každou vetou ako čierna žena z geta a dal nám kľúče od izby.

Vošli sme do chodby krásneho starého domu, odomkli našu izbu, zapla som jediný vypínač a spod postele začalo blikať svetlo, ktoré striedalo farby: modrá, zelená, červená, fialová. Hovorím si, o. k., tak toto vôbec nepôsobí ako bordel. Zapli sme druhé svetlo, ktoré už bolo klasické, a na stole vidíme päť pohľadníc. Vitajte v prvom Boutique hoteli v Ríme (netuším, čo znamená Boutique hotel, niečo mi to evokuje, ale vytesnila som to a nepátram dodnes, pre dobro veci). Na obrázkoch boli scenérie, ako jeden muž holí druhého, dvaja muži sa bozkávajú na ulici, dvaja muži sa bozkávajú v sprche, traja muži sa maznajú v posteli, je to jasné, sme v gay hoteli! Po tomto zistení hneď vyrukujem na môjho partnera (pretože mal na starosti výber ubytovania), že keď mi chcel povedať, že je teplý, nemusel ma ťahať do Ríma a mohol mi to povedať aj doma, no vychádza najavo, že to nebol zámer a že na stránke nebolo napísané, že to je gay hotel. Keďže mne je LGBT komunita veľmi blízka a 95 % mojich najbližších priateľov sú z nej, ani ma neprekvapuje, že práve ja som natrafila na gay hotel v gay štvrti… v Ríme!

Po prvej noci sme raňajkovali, kde inde ako v kaviarni/diskotéke Coming out. Teda ráno slúžila ako kaviareň a v noci ako diskotéka. Sadli sme si na terasu, pozerali sme na Koloseum, obsluhoval nás čašníkov kamoš Hugo, ktorý mi už po treťom small talku a jednom jogurte povedal, že ma miluje a že som krásna ako Adele (dobre, dobre, dobre, ja viem! Nie som krásna ako Adele, ale veľ ká ako Adele), kompliment si cením, aj keď v duchu prehodnocujem svoj jedálniček. Nedám sa však znechutiť, stále pozerám na Koloseum, pijem skvelú kávu a je to pre mňa moment úplnej dokonalosti.

 

3. že sexi gladiátori nie sú až takí sexi

To, že Koloseum je jedna solídna pamiatka, je jasná vec. Preto vám chcem povedať základné pikajdy o Koloseu a potom sa dostanem k tým gladiátorom. Koloseum postavili v 8. storočí a pracovalo na ňom 20 000 otrokov. Keď sa stavba dokončila, oslavovali to 100 dní (predpokladám, že tí otroci na finish oslave už neboli). Do hľadiska sa zmestilo 50 000 ľudí!!! Koloseum malo 80 vchodov, teda všetkým ľuďom trvalo do pár minút, kým sa dostali na svoje miesta. Aby si to mladšie generácie vedeli predstaviť – predstavte si, že na koncert Beyoncé nemusíte čakať päť hodín v tlačenici!!! A to už je na potlesk – rada pre event managerov: manažujte si, koľ ko chcete, aj tak je to celé o vchodoch!

Ach, gladiátori! Priznám sa, popri Koloseu behali chlapi v maskách (gladiátorských), krásne červené helmy s chocholom, červené plášte. Ja ako každá zdravá žena som si pod maskami predstavovala adonisovské postavy, pekné úsmevy, silné ručiská. A už – už, keď som takmer podľahla tejto turistickej atrakcii a cupkala smerom k hlúčiku chlapov, videla som, ako si niektorí dávajú dole helmy a tie plášte. Prisahám, že keby sme boli vo filme, tak by v tom momente zaskrečovala platňa a prestala by hrať hudba. Lebo keď sa chlapci vyzliekli, mali zrejme cigaretovo-pivovo-desiatovú pauzu, odhalili svoje čínske tetovania (alebo len tie ornamenty, nič nehovoriace) a niektorí aj retiazky z chirurgickej ocele. Vyzerali ako robotníci a nie ako polobohovia. A zrazu ten celý gladiátorský drsný glamour stratil čaro.

 

4. že keď ešte raz budem počuť slovo selfie palica…!

Vypichnem si ňou uši, aby som ho už nikdy nemusela počuť. Ja sa tam tak nádherne! To je presne miesto, kde sa žiada o ruku, a také to miesto, kde povieš áno, aj keby ťa o tú ruku žiadal rovno pán so selfie palicou.

Selfie tyč bola aj pri Panteóne, krásnej antickej stavbe, kde je malé námestíčko. Môžete si sadnúť oproti nej, lízať skvelú zmrzlinu, počúvať pouličných umelcov, ako sa robia, že hrajú, a pritom im ide hudba z reprákov

 

5. že nie každé mesto v Taliansku je mesto módy

Na rovinu, ak si radšej za 15 000 eur kúpite nové auto a nie kabátik Chanel, tak od Ríma nemajte príliš veľ ké šopoholické očakávania. Buď je to HM-ko, Zara, Adidas, Nike, alebo tie drahšie brandy. Majú tu aj lokálne obchody s koženými kabelkami, ale, čo ja viem, nie je to žiadne terno. Popravde som ani do jedného z nich nevošla, pretože ma nudil už aj ten výklad, akože kabelky z korku? Naozaj?

 

6. že nie som Anita Ekberg

Fontana di Trevi – toto je fontána ktorú prosto potrebuješ vidieť. Ja som si vždy myslela, že vrcholom, čo sa týka fontánového sveta, je tá v Košiciach, lebo, haló, aj hrá, aj sa púšťa voda, ale nie. Fontana di pozerám na rímske fóra (fóra boli staroveké námestia, kde sa diali veci! Boli to kvázi námestia, teraz sú tam ruiny, ale pekné). A spoza mňa vyletí človek a spýta sa: Do you want to buy a selfie stick? No hovorím, nebudem ako idiotka behať so selfie palicou. Otočím sa mu chrbtom a pozerám na Konštantínov oblúk, pred ksichtom mi začnú lietať štyri palice a počujem štvorhlas, ktorý sa ma pýta: Do you want a selfie stick??? Idem o pár metrov ďalej k budove Altare della Patria, ktorú Taliani nazývajú torta (neviem, aké majú Taliani torty, ale obyčajná krtková, ktorú robíme na každú oslavu my, to rozhodne nebude), robíme si s frajerom fotku a zrazu je medzi nami človek a netradične sa pýta: Do you want a selfie stick? Takto sa to opakuje pri Vatikáne, ktorý je nenormálne pekný a pompézny a veľ kolepý a človek sa tam cíti taký malý a bezcenný, čo bol zrejme zámer. Je tam veľa ľudí aj žobrákov, lebo sa spoliehajú na naše previnilé kresťanské duše, a v reštaurácii si tam za kolu vypýtali sedem eur, čo je dosť nekresťanská cena. Takže to bola taká dvojsečná zbraň. Ak sa tešíte na Sixtínsku kaplnku, pripravte sa na cestu (lepeňák, liter vody, boxerské rukavice a trpezlivosť). Dostať sa do nej bolo ako zdolať pevnosť Boyard. Musíš prejsť cez 20 miestností, 300 labyrintov, predbehnúť tisíc ľudí, 8-krát si budeš myslieť, že si v cieli, ale neteš sa, nebudeš… Dobre, možno troška preháňam, ale mne sa to tak zdalo. A potom, keď už upotené so zodretými podrážkami prídete do Sixtínskej kaplnky, je tam hrozne veľa ľudí a žiaden vzduch, čiže sa po hodinovej ceste dostanete do cieľa, kde vydržíte maximálne päť minút. Príbeh so selfie tyčou sa opakoval aj pri Piazza del Popolo. Z neho som išla na jeden nenormálny výhľad na kopec Pincio, je to naozaj len na skok a je Trevi je dychberúca záležitosť už na obrázku. Celý deň som sa tešila, ako tam prídem v čiernych šatách a budem sa tam kúpať, budem zvodná. Ale potom som si uvedomila, že nie som Anita Ekberg a nie som vo filme La Dolce Vita. O. k., vymyslela som si druhú alternatívu, že si tam len tak sadnem, budem sa na ňu pozerať, až kým sa nezotmie, a bude mi len dobre. Vošla som na námestie Piazza di Trevi, bolo tam toľ ko ľudí, že som fontánu takmer nevidela, a z tohto mi zostalo trošku smutno. Že ľudia sa tam bláznia, len aby mali najkrajší záber, a pritom sa fontána aj tak celá nedá odfotiť!!! V tej chvíli by som najradšej každému dala do ruky knihu Sila prítomného okamihu, aby zistili, že to, čo budú ukazovať o týždeň na mobile niekomu, koho fotka fontány vôbec nezaujíma, je oveľa menej podstatné ako to, že oni sú práve tu a práve teraz. Ako spieva Ego. Keďže je však realita úplne iná a keďže to viem, spravila som si fotku a odišla som.

 

7. že keď budem stará a nebudem mať muža ani deti, viem, že ma v Ríme čaká istota

Počas prechádzky po uliciach Ríma som zacítila divný smrad. Bolo to v okolí Largo di Torre Argentina. Ak pôjdete k podzemiu a katakombám na Largo di Torre Argentina, je tam mačacia kolónia, sú to mačacie endemity a sú zákonom chránené. Štát platí pracovní- kov, ktorí sa o ne starajú. Je to miesto, kde vás pustia aj ako turistov, takže ich môžete pohladkať a maznať sa, alebo neviem, čo sa v mačacej kolónii bežne robí, zrejme sa treba spýtať Nemcov. Dopočula som sa, že práve Nemci to majú z nezistených príčin radi. V každom prípade, pre mňa je to vízia do budúcnosti. Ak by môj život nabral iné obrátky, môžem v Ríme robiť „tú starú dámu s mačkami“ alebo Crazy Cat Lady povolanie a dokonca mať za to aj plat! Pokojne si to môžete aj vy ponechať ako zadné vrátka.

 

8. že s neznámymi ľudmi sa oplatí dať do reči

Aby sme sa vyhli ponorke a z čisto psychohygienických dôvodov sme sa rozhodli, že si dáme párhodinový rozchod (akože taký rozchod, ako sme robievali na základnej škole, keď sme išli na výlet do Žiliny a Pančelka nám dovolila rozísť sa na polhodinu po žilinskom priore. Strašne sme sa tešili, lebo sme mohli ísť na eskalátor, čo bola veľ ká vec, pretože sme pohyblivé schody v Oravskom regióne nemali), keďže ja som sa chcela viac motať a vstrebávať atmosféru a on chcel niečo konkrétnejšie. Mám pocit, že v Ríme ti každá ulica niečo ponúka. Buď je to kaviareň alebo milý obchodík, zašitá reštika alebo 400 pamiatok, ale ja, ako inak, som zablúdila do ulice, kde nebolo vôbec nič! O. k., po piatich minútach kráčania pomedzi mopedy a autá som si povedala, že s mojím šťastím som určite narazila na najdlhšiu ulicu, v ktorej okrem mopedov nie je ani len jedna posratá socha. No a idúc ulicou som stretla prvú živú dušu! Prejdem okolo neho a zrazu len počujem – Evelyn, ahoj. V hlave si hovorím, akože sláva je mocná čarodejka, ale, Evi, toto je už moc, choď si dať pohár vody alebo infúzku, si v Ríme a v uličke, kde nič nie je! No a tam stál Denis, dvojmetrový feši. Denis je portrétny fotograf a venuje sa marginalizovaným skupinám: LGBT, utečenectvo, minority… rozpráva asi šiestimi jazykmi, pracuje zväčša pre neziskovky, momentálne pre taliansky council pre utečencov, proste ten typ človeka, pri ktorom vám IQ klesne na – 3 a uvedomíte si, že to, čo zatiaľ robíte v živote, nestačí. Tak ma čávo zobral na Kapitolský vrch (Campidoglio), čo je jeden zo siedmich slávnych vrchov Ríma, kde je mestská radnica a socha vlčice, ktorá odchovala zakladateľov Ríma, Romula a Réma. Hoci vonku nebola pravá socha vlčice, tá je skrytá niekde vnútri, asi aby ju neopršalo alebo čo. Odtiaľ bol nádherný výhľad na rímske fóra, Koloseum a kresťanské chrámy. Pri tom výhľade a škodoradostnom pocite, keď som si spomenula na svojho drahého, mi veľmi vyhladlo. Takže ma kamoš Denis zobral na pravé rímske dobroty.

 

9. že mám 25 a až v Ríme som sa dozvedela, ako naozaj chutí olivový olej, dobrá paradajka a mozzarella

Keď máš pocit, že si niekedy jedla dobrú pizzu alebo špagety v lokálnej pizzerii, ktorá sa volá Pizzeria u Janky, tak na to hneď zabudni. Zabudni aj na pizzu langošového charakteru plus klobása a niva extra. Klasická margarita tu chutí božsky! Lebo namiesto akože mozzarelly (eidamského bločku) je tu naozaj mozzarella, ktorú som teda jedla asi prvýkrát v živote, zistila som, ako chutí olivový olej (!), a naozaj sa dá povedať, že menej je viac. Denis ma zobral na skvelé echt rímske menu do jednej utešenej reštiky, kde, to už neviem, ale viem, že keď budete v Ríme, dajte si presne toto: Fiori di Zucca (cukinové kvety). Je to obalený a vyprážaný cukinový kvet plnený syrom (zväčša mozzarella) a jednou ančovičkou. Rímsku pizzu. Je omnoho tenšia a ľahšia, ako sme zvyknutí na Slovensku, nezaťaží ťa, je chrumkavá a založená iba na kvalite surovín. Dobrú rímsku pizzu neošmejdíš, lebo je taká jednoduchá a nedáva sa na ňu skoro nič, a keď, tak len v malých množ- stvách. Čiže ak nemáš dobré suroviny, nevydarí sa.

Spaghetti cacio e peppe. A poviem vám, že keď mi doniesli špagety s korením a so syrom, bola som skeptická. No musím povedať, že sú to tie najlepšie špagety, čo som kedy vložila do úst!

Ako dezert sme si dali zvláštnu vec – millefoglie (v preklade tisíc listov). Je to lístkové cesto prekladané vrstvami „crema pasticcera“ (šľahaný sladký vaječný krém), niekedy podávané s ovocím (jahody, lesné ovocie), často však len poprášené cukrom. Vo verzii Emma to bola crema pasticcera v poháriku so zamiešaným rozdrveným lístkovým cestom a lesným ovocím. A potom sme mali jednoduchý čokoládový koláč, ktorý bol plnený mixom 70 % tmavej čokolády a čokolády „gianduia“, čo je v podstate lieskovoorieškový krém s kakaom, vyrobený v turínskych čokoládovniach Venchi (založených v 19. storočí).

Ešte jeden tip. Ak ste latečkárky a kapučinkárky, na to hneď zabudnite. Ak sa chcete uchrániť pred divnými pohľadmi, kapučínko si po 10. hodine ráno už nedávajte.

 

10. že ak chodíte tri dni po Ríme ako lolovia a hľadáte sochu Dávida a stále ju nemôžete nájsť, nie je to preto, že sa vám Dávid skrýva, ale preto, lebo socha Dávida je vo Florencii!!!

 

 

11. že štyri dni na Rím nestačia!!!

Zdielať:
Share on FacebookShare on Google+Tweet about this on TwitterShare on LinkedIn